máme doma pesa.

1. září 2009 v 11:02 | Archibaldia |  Denník schizofreničky aneb Listy Gilde
gilda,
máme doma pesa. chápeš to? neskutočné. segra sa dlho vyhrážala, že ho donesie, a včera si len tak zľahka povedala, že si ide po "roxynku", vypadla het a, samozrejme, starci neboli doma. kristína s veronou jasali, ja som sa len zhrozene odtiahla het so svojim svetonázorom antipes. ja, čo sa odmala bojím psov, keďže na mňa zopárkrát obrovské hebedá skočili, mám kým pôjde segra do podnájmu v košiciach s ním byť?! šalenota. bola som na ňu nasraná. v podstate je to len mini pici kôpka, ktorá stihla ošťať koberec, matka sa zbláznila a pletie jej vestu....povedz mi-kde tento svet speje?! asi mi načisto preplo, pretože som segre odpustila a dnes som s nimi bola venčiť. ochvíľu mi tak zaharaší, že si ju dám na ruky....
jediné, čo je na tom dobré je, že je to mops, a teda môže aj chrápať, tak si robíme srandu, ýe dajú niekedy s máti duo.
ale inač nič také, len luca sa robí, že "ja som jeho mamička" a šaňo "ja som jeho ocko". je to trááápne, vyvyšovať psa nad človeka. povedala som lucii, že keď bude tak milovať toho svojho pošťatého havinka, nikdy si nenájde muža a bude navždy čudácka stará dievka.
dva týždne s ním to však vydržím. pripravujem však máti na to, že keď dostanem prachy, pôjdem si po fretku. chápeš, kopu ľudí chce darovať, a treba mi len kúpiť fretčí záchod a také tie bludy. no, aspoň nech tu funguje nejaká rovnoprávnosť a demokracia. keď dero môže mať dvadsať pavúkov a lucinka svojho havinka, kristína a verona škrečka, tak si ja idem po fretku! ešte nech si sem niečo dovlečie kapraľ, a bude to.
neviem, či som ti spomínala, že v nedeľu ma máti učila piecť palacinky. je to sranda. bolo mi ľúto, že som ich nemohla prehadzovať až po strop, ako to robila pippi, ale hlavne, že ja kydľa už niečo viem. zajtra škola. haahahahahahhahaaaaaa, možeš mi závidieť. idem normálne na ôsmu. o pol deviatej je omša, a po omši dža domov. trhni si, nových žiakov nám netreba.
už som sa nejak rozkecala. idem písať ježiškovi.
nemám ťa rada.
čau.
 

budeme si mať čo povedať?.

30. srpna 2009 v 18:39 | Archibaldia |  Slobodu zhulenej chobotnici
zbožňujem tie chvíle, keď má niekto z nás ôsmich narodky alebo meniny, a babička s deduškom pociťujú potrebu nakotiť sa do nášho už aj tak dosť prepchatého štvorizbáku a dotrepú svojú úžasnú, inteligentnú, uvrešťanú, rozmaznanú a ráčkujúcu vnučku simonu. chvíle, keď si pripadám trápnejšie ako pred cudzími. chvíle, keď počúvam debilné poznámky mojej sesternice, ktorá si myslí, že moja štyridsaťpäť ročná matka je "starší človek", pretože nemá o desať(alebo deväť?) rokov menej, ako jej matka. chvíle, keď nemám čo povedať pred rodinou, ktorú prakticky nepoznám. chvíle, keď neviem, čo mám odpovedať na pätnástykrát položenú tú istú otázku. chvíle, keď neviem a nechcem počúvať, aké sú adrika(v silviinom podaní adhika) a simonečka úžasné, múdre, šikovné, a, samozrejme, babičkine a deduškove. chvíle, keď si nepripadám ako vnučka týchto dvoch ľudí. moja matka a jej sestra eva nikdy neboli považované za ich deti, pretože neboli chlapci, a celý život im to trepali pred oči. ja a moji súrodenci nie sme považovaní za ich vnúčatá, pretože nie sme martinove, a je nás veľa. to sa vie. z každého rohu počúvam, aké majú moje kamošky a známi dobré babky, dedkov. či to môžem povedať ja? iste, sú dobrí. ale ja to nemôžem povedať, ja pri nich netrávim prázdniny, ja proste nie som ich. zo zúfalstva som sa odkradla do prázdnej kuchyne a ľogla som si z tej becherovky, ktorá tam bola položená. aáno, podporila som tým alkoholizmus u mladistvých a ešte mladších, ale aspoň na chvíľu mi tá grcka rozšírila zreničky xD.
potom sa dokotili ocov brat edo, náš krstný otec, s tetou slávkou, jeho manželkou a synmi, teda našimi bratránkami. tých mám strašne rada. to je taká rodina, ktorú mám rada naozaj...
keď sme ja s mamou boli v kuchyni, spýtala sa ma otázku, ktorá ma zaskočila:" budeme si mať čo povedať my, keď budeš dospelá?". odvetila som, že áno. a nebudeme sa rozprávať len o tom, čo povedala matka, teda že som v knižnici o knihách pre dospelých vravela, že ich požičiavam pre matku, a prvá som ich samozrejme čítala ja.
nie. my budeme mať dobrý vzťah. budeme sa rozprávať normálne, a moje deti u nej budú cez víkendy. každý víkend xD. a samozrejme cez prázdniny...
dobré vzťahy máme asi len s polovičkou rodiny. v tom si človek uvedomí, že má šťastie, že mu tá polovička stále zostala, že ho berú takého, aký je, a, samozrejme, stále tu má priateľov a známych. a to je dôležitejšie než nejaká posratá chýbajúca polovička rodiny...

Kam dál

Reklama