Srpen 2009

budeme si mať čo povedať?.

30. srpna 2009 v 18:39 | Archibaldia |  Slobodu zhulenej chobotnici
zbožňujem tie chvíle, keď má niekto z nás ôsmich narodky alebo meniny, a babička s deduškom pociťujú potrebu nakotiť sa do nášho už aj tak dosť prepchatého štvorizbáku a dotrepú svojú úžasnú, inteligentnú, uvrešťanú, rozmaznanú a ráčkujúcu vnučku simonu. chvíle, keď si pripadám trápnejšie ako pred cudzími. chvíle, keď počúvam debilné poznámky mojej sesternice, ktorá si myslí, že moja štyridsaťpäť ročná matka je "starší človek", pretože nemá o desať(alebo deväť?) rokov menej, ako jej matka. chvíle, keď nemám čo povedať pred rodinou, ktorú prakticky nepoznám. chvíle, keď neviem, čo mám odpovedať na pätnástykrát položenú tú istú otázku. chvíle, keď neviem a nechcem počúvať, aké sú adrika(v silviinom podaní adhika) a simonečka úžasné, múdre, šikovné, a, samozrejme, babičkine a deduškove. chvíle, keď si nepripadám ako vnučka týchto dvoch ľudí. moja matka a jej sestra eva nikdy neboli považované za ich deti, pretože neboli chlapci, a celý život im to trepali pred oči. ja a moji súrodenci nie sme považovaní za ich vnúčatá, pretože nie sme martinove, a je nás veľa. to sa vie. z každého rohu počúvam, aké majú moje kamošky a známi dobré babky, dedkov. či to môžem povedať ja? iste, sú dobrí. ale ja to nemôžem povedať, ja pri nich netrávim prázdniny, ja proste nie som ich. zo zúfalstva som sa odkradla do prázdnej kuchyne a ľogla som si z tej becherovky, ktorá tam bola položená. aáno, podporila som tým alkoholizmus u mladistvých a ešte mladších, ale aspoň na chvíľu mi tá grcka rozšírila zreničky xD.
potom sa dokotili ocov brat edo, náš krstný otec, s tetou slávkou, jeho manželkou a synmi, teda našimi bratránkami. tých mám strašne rada. to je taká rodina, ktorú mám rada naozaj...
keď sme ja s mamou boli v kuchyni, spýtala sa ma otázku, ktorá ma zaskočila:" budeme si mať čo povedať my, keď budeš dospelá?". odvetila som, že áno. a nebudeme sa rozprávať len o tom, čo povedala matka, teda že som v knižnici o knihách pre dospelých vravela, že ich požičiavam pre matku, a prvá som ich samozrejme čítala ja.
nie. my budeme mať dobrý vzťah. budeme sa rozprávať normálne, a moje deti u nej budú cez víkendy. každý víkend xD. a samozrejme cez prázdniny...
dobré vzťahy máme asi len s polovičkou rodiny. v tom si človek uvedomí, že má šťastie, že mu tá polovička stále zostala, že ho berú takého, aký je, a, samozrejme, stále tu má priateľov a známych. a to je dôležitejšie než nejaká posratá chýbajúca polovička rodiny...